reklama

Je dnešný svet skazený? Veď život sa zdá úžasný.

Síce nie vždy, nie pre každého, no pre mňa a dnes áno. Bola to obyčajná cesta domov. Pozdraviť šoféra, oznámiť mu cieľ cesty, popri tom sa mu pochváliť, že som študent... on to ocení zľavou na cestovnom a už ostáva iba pohodlne sa usadiť a nejak prežiť tú nekonečnú hodinu a pol.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Dnes? Dnes sa mi nekonečno stratilo niekde v melódiách niektorej z mojich obľúbených piesní. Na chvíľu sa ešte vrátilo, ale zrejme len preto, aby so sebou vzalo i posledné starosti.

Spokojne som zavrel oči a otváral som ústa do textu hudby (aspoň som sa o to snažil - ach tá angličtina :)). Záves na okne bol odtiahnutý a tak nič nebránilo tomu, aby mi tvár zaliali slnečné lúče. Už som ale nemusel žmúriť, mohol som ho plne vnímať hmatom - krásna vlastnosť slnka, nemusíme po ňom šmátrať, ono sa dotkne nás (pravda, v lete to trochu preháňa) - bol to dotyk jemný, hrejivý... dostával sa pod kožu a celého ma rozohrieval, no nebolo mi z toho horúco, bol som šťastný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moment o chvíľu pokazila nevhodná pieseň z palylistu, ale cesta bola zväčša ešte predo mnou. Už som sa toho skvelého pocitu nechcel vzdať, pokračoval som vo vychutnávaní. Občas to prerušil tieň, potom to bolo na dlhšie. Otvoril som oči, áá, Medzev, ten vidím rád (skvelí ľudia).

Na námestí autobus stretá škôlkarov na prechádzke (v reflexných vestách, pre mňa novinka :)), rozhodol som sa im zakývať. Jeden z nich nám kýval tiež, ale ako ma zbadal prestal, razom sa obrátil a hovoril o tom ostatným. Spokojnosť.

Z cesty ostával už len posledný kopec, sledoval som zasnežené vrcholky okolitých kopcov a kúsky bielych oblakov vysoko nad nimi. Nastúpili ostré zákruty. K zákrutám sa pridáva sneh ideme pomaly - pokojná jazda. Autobus divne zadrnčí a my odbočujeme do kúpeľov. Na zastávke už čakajú... rozbehnú sa k dverám, no potom sa vrátia späť... chcú ísť opačným smerom. Tak im aspoň zakývam, pozerá sa len jeden starší pán, jeho pohľad skrýva otázku: „Si normálny? A keď áno, si drzý?" Usmial som sa, možno budem aj ja raz taký.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prekonali sme vrchol kopca. Zdola odráža slnečné lúče pozlátená kupola kostola (asi protestantský), aj šedé mraky, čo sa zbierajú, pri tom vyzerajú tak... lepšie. O chvíľu ho míňame a vchádzame do dediny. Už iba vystúpiť a počkať na spoj, ktorý ma odvezie tých pár kilometrov ďalej.

Čo to? Ľudia nevystupujú, autobus zjavne pokračuje aj ku mne. Vstávam a idem si k šoférovi kúpiť lístok ďalej. „Odkiaľ cestuješ?" „No už Košíc." „Nechaj tak." Sadám si späť a rozmýšľam... Je to tým, že svet nie je až taký skazený, ako sa mi poslednú dobu zdá, alebo berie šofér život tiež radšej z tej pozitívnej strany?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z diaľky už na mňa breše náš pes. Je starý, nevie kto prichádza. Tak mu pomáham známym zapískaním. Keď som bližšie, tak ho oslovím. Už nemá pochybnosti, čaká na poškrabanie za uchom.

A teraz sedím za notebookom a snažím sa o to všetko dôstojne podeliť. O Vetách mám predstavu už z autobusu, no znova mám trému. Tak nič, možno nabudúce to bude lepšie.

Adios :).

Vladimír Imrich

Vladimír Imrich

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snílek, športovec, "filozof", farmár, cestovateľ, kamarát, kolega, iniciatívny blbec, živel, tanečník a občas aj bloger Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu